Gladiátorské zápasy súčasnosti – boj o prežitie

V súčasnosti už ľudia dlho neobchodujú pre zábavu a neobchodujú s radosťou a priateľsky ako to bolo kedysi a nemajú pri tom potešenie. Už dávno obchodovanie nie je o priateľskej výmene tovarov, o vzájomnom obdarúvaní.

Tak ako voľakedy pri gladiátorských zápasoch, tak aj dnes účastníkom trhu ide len o prežitie. A organizátori týchto hier / zväčša banky / sa na to so záujmom len prizerajú, oni sú mimo tohto systému, ovládajú ho, ťažia z toho a zabávajú sa na tom, aký pohyb dokázali vyvolať u ľudí, ktorým ide o holý život. Konkurenčný boj je totiž podľa mnohých ekonómov považovaný najdôležitejší vplyv rozvoja trhového hospodárstva. Krajina či firma, ktorá je slabá alebo nemala také šťastie je odsúdená na zánik. Tento systém neráta jednoducho s prežitím všetkých, to by nebolo zaujímavé. Je potrebná motivácia na vyvolanie pohybu, a čo dokáže rozhýbať ľudí viac ako hrozba smrti? V tomto zúfalom boji o prežitie sa už nehľadí na druhého, na čestnosť, na spravodlivosť či nebodaj životné prostredie - to je nedôležitá vec.

Nenapadlo nás, prečo najvyspelejšie ekonomiky sveta stále nežijú v blahobyte o ktorom snívali napriek neustálej výrobe a produkcií tovarov a stále len dúfajú, že sa jedného dňa budú mať lepšie? Áno, je im to neustále sľubované zo strany ekonómov, bankárov a politikov, ktorí vládnuť nevedia alebo to tak robia úmyselne a zavádzajú ich . Inak by sa im obyvateľstvo vymklo spod kontroly, začalo sa búriť a žiadať nápravu. To by mohlo ohroziť stoličky mocných a to predsa nemôžu dopustiť. A ľudia sa idú zodrať na úkor svojho zdravia, životného prostredia a jeho nerastných surovín. A krajina je stále chudobnejšia a chudobnejšia až jedného dňa, keď ju vyšťavia a oberú ju o jej nerastné suroviny o ňu kolonizátori prestanú mať záujem a nechajú obyvateľov napospas hladu a chudobe. Tak úspech každej krajiny /aj Slovenska/ je v tomto boji len dočasný. Môžeme si vybrať, buď budeme na strane silnejších /kolonizátorov/a budeme sa mať dobre na úkor iných krajín, byť medzi prvými, čo sa nám napriek maximálnemu úsiliu nemusí vôbec podariť alebo tých ktorí budú vyciciavaní a využívaní. Je aj tretia možnosť, ktorú si ale nikto zatiaľ nezvolil. Vytvoriť si vlastný systém. Zvoliť si vlastný menový systém, byť sebestačný po čo možno najviac stránkach hlavne potravinárskej, energetickej a odmietnuť tak zúčastňovať sa na týchto gladiátorských hrách, v ktorých víťazom môže byť len 1 alebo malá skupina ľudí. a ostatní budú porazení a v chudobe. Vo svete možno pozorovať narastanie rozdielu medzi bohatými a chudobnými . Boháči, tí majú stále viac na úkor ostatného obyvateľstva a tieto rozdiely sa stále prehlbujú. 20% ľudí sveta žije priemerne z jedného dolára na deň a horných 20% ľudí vlastní 74% všetkých peňazí!

Podobný systém súťaženia môžeme pozorovať u obyčajných pretekoch kde víťaz môže byť len jeden. Ak by napríklad pretekalo 20 jazdcov Schummacherových kvalít, traja z nich by skončili na stupni víťazov. Je sarkastické poslednému povedať, že sa mal viac snažiť, lebo v pretekoch jednoducho niekto musí byť posledný. A aj keby sa posledný nabudúce posnažil a skončil tretí, tak by len ostatných posunul o jednu priečku dozadu a posledný dvadsiaty by bol ten, ktorý bol predtým devätnásty. Musíme sa na to pozrieť ako na celok, z nadhľadu, nie z pohľadu jednotlivcov. O tom sú zápasy, o tom sú preteky, o tom je súčasný obchod. Tu nejde o vzájomnú spoluprácu a pomoc ale o porazenie protivníka a konkurent sa chápe ako nepriateľ. Žiadna milosť a súcit nie je na mieste, radšej jeden poráža druhého so strachu aby ho náhodou neohrozil. Koľko námahy stojí propagácia, koľko produktov sa vyrobí a vôbec nepredá, koľko to stojí zbytočnej ľudskej námahy a nervov, zničeného životného prostredia, plytvanie bohatstvami planéty, ktoré je ale obmedzené!

Neuvedomujeme si, že ak by sme sa dohodili na spolupráci, vzájomnom rešpekte a na miery, prinieslo by to prospech všetkým zúčastneným. Neuvedomujeme si, že vôbec nemusíme súťažiť, tento systém vôbec nemusíme prijať. To čo má motivovať ľudí k pohybu a vývoju má byť úsilie o všeobecné blaho o vzájomný prospech, tu nejde o to byť najlepší. To by ale znamenalo rešpektovanie druhého, jeho vôľu samozrejme nie na úkor iných. Znamená to teda ochranu krajín pred okupačnými snahami niektorých skupín. / nadnárodné spoločnosti, banky/. To znamená aj pre nás, aby sme netúžili po ovládaní druhých /akýmikoľvek prostriedkami/ a to isté očakávali od iných. Zistíme tak, že súčasný boj o život nie je potrebný a je tu miesto pre každého. To ale bude znamenať koniec tak populárnemu voľnému obchodu a globalizácií a liberalizácií a začneme sa chrániť pred skupovaním nehnuteľností zo strany cudzincov ako novodobé spôsoby dobývania území. Tieto neoliberálne myšlienky sú výhodné akurát pre malú skupinku ľudí, ktorí z toho profitujú. Tí ale nemyslia na celok, ale len na seba, nenechajme sa preto oklamať súčasnými ekonómami a politikmi a uvedomme si, že súčasný stav sveta nás vedie do stále väčšieho zotročenia „mocných". Je teda potrebné vážne povedať nie týmto moderným trendom obchodu, ochráňme sa tak pred ešte horším zlom, ktoré by z toho mohlo vzniknúť. A to nikto nechce.

Nebude to ľahké. Ale je to nutné. Môžeme to dokázať, záleží to len od uvedomelosti ľudí. A je to jediná cesta k mieru a šťastnému životu pre všetkých.

Čím vyspelejšia civilizácia, tím menej zložitý menový systém je potrebný.

Vyšlo v časopise Prebúdzajúce sa Slovensko.