Sú konšpirácie nutným zlom?

Je radosť žiť vo svete, kde si stačí sadnúť pred televízor alebo počítač, z ktorého sa dozvieme úplne o všetkom. Jednoduchšie to nikdy nebolo, v celej nám známej histórii je aktuálny stav bezprecedentný. Predsa keď sme mali panovníka, ako sme mohli vedieť, čo robí, s kým to robí a prečo to robí? O živote a rozhodovaní elity sa vtedy nič nevedelo. Fakticky nič. Bola to doba temna.

Dnes je to ale o niečom inom. Máme vyspelé komunikačné prostriedky. V správach sa dozvieme všetko dôležité, čo by nás mohlo zaujímať. V novinách nás informujú o ekonomický opatreniach vlády, o situácii v zahraničí, o svetovej politike a podrobne nám k tomu vysvetlia, čo z toho je pre nás zlé, čo dobré, aká nás postihne ďalšia zmena v zákonoch, či sme konečne prekonali krízu a koľko našich potencionálnych spoluobčanov sa utopilo cez víkend v slnečnom Stredomorí, pri pokuse o vstup do našej milovanej Únie. Vieme o všetkom a vieme o všetkých.

Ako je teda možné, že polovica populácie stále verí na konšpiračné teórie? Na mimozemšťanov, na Roswell, kruhy v obilí, iluminátov a podobné nezmysli? Renomovaní psychológovia, sociológovia a dokonca aj vedci prichádzajú s množstvom odpovedí, ktoré by raz a navždy tento moderný fenomén tzv. „konšpirácií“ mali vysvetliť. O ich zaslúžilej práci si môžete prečítať denne v ľubovoľnom mienkotvornom médiu. V poslednom čase sa často objavujú na titulkoch.

Je pravda, že podobné teórie pôsobia smiešne už na prvý pohľad. Ako môže niekto veriť na mimozemšťanov? Na templárov, ktorí ovládajú svet? Na jašterov z pekiel, čo nás prišli očipovať?

Znie to absurdne. A presne to je ich cieľ.

Pod povrchom nezmyselných a často až šialených teórii sa ukrývajú tie, ktoré až tak šialené nie sú. Všetky sú však hádzané do jedného vreca s obecným názvom „Konšpirácie“. Takto sa pokúšajú zdiskreditovať každý názor, ktorý sa nezhoduje s oficiálnou verziou fungovania sveta. Keď niečo predsa označíte za konšpiračnú teóriu, u väčšiny ľudí to ihneď vyvolá dojem, že to bude len jeden z ďalších výmyslov, fantazmagórií nejakého pomäteného blázna, ktorý si na hlavu dáva alobalovú čapicu a pripravuje sa na inváziu mimozemských vesmírnych lodí, čo sa naňho každou chvíľou prirútia z oblohy. Je to problém veľmi podobný tomu so slovom fašizmus. V posledných desaťročiach sa označením „fašista“ častujú rovnako liberáli, ako aj konzervatívci, pravičiari aj ľavičiari, komunisti aj demokrati a vôbec všetci, či už bežní ľudia alebo verejné osoby, doma, v práci aj večer pri pive. Dnes to dospelo do bodu, kedy nedokážeme s určitosťou povedať, čo sa za týmto slovom skutočne skrýva a čo presne ním myslel taký či onaký autor, ktorý ho použil. A podobne je to aj so slovom konšpirácia.

Profesor Kerry R. Bolton, dopisovateľ pre Foreign Policy Journal, to vystihol presnejšie: „Termín (konšpirátor) je využívaný na vyvolanie Pavlovovho reflexu, v snahe zdiskreditovať názor oponenta na celý rad tém, podobne ako to robia slová „rasista“, „fašista“, „sexista“ atď. Akýkoľvek náznak konšpirácie v texte je hneď dostatočným dôvodom k tomu, aby sa zabránilo zahájeniu vzájomnej diskusie v akademických žurnáloch, kde by sa normálne dalo očakávať množstvo názorov, ktoré by sa mali prediskutovať. Zdá sa, že tu musí byť niekto z hora, kto rozhodne, aké „konšpiračné teórie“ sú v spoločnosti a politike akceptovateľné a aké nie, čo pripomína psychiatrickú komisiu Sovietov, pomocou ktorej sa zbavovali svojich odporcov tým, že ich označovala za duševne chorých.“

Ako dokonalý príklad nám slúži pohraničný incident, ktorý stál na počiatku Druhej svetovej vojny a je v tejto súvislosti často spomínaný – prepadnutie vysielača v Gliwiciach (nem. Gleiwitz). Podľa dnešnej oficiálnej verzie skupina Nemcov prezlečených za poľských vojakov obsadila vysielač a nastrčila v jeho okolí mŕtve telá väzňov z koncentračných táborov, ktorých obliekla do nemeckých uniforiem, v domnení, že ich Poliaci brutálne zavraždili. Celé to malo navodiť dojem poľskej provokácie. Spoločne s ďalšími podobnými incidentmi na hraniciach (& aacute;no, bolo ich viac a zhodou okolností všetky dokonale pasujú do kategórie konšpiračných teórií) to poslúžilo Hitlerovi ako casus belli a tým otvorilo cestu k blížiacej sa globálnej katastrofe, ktorá mala onedlho vzplanúť po celom svete.

Až do konca vojny bolo tvrdenie, že toto prepadnutie nacisti iba narafičili, konšpiračná teória, ktorá sa v ničom nelíšila od tých súčasných. Dnes je zase konšpirácia, ak tvrdíme presný opak. Zmenil sa režim a zmenil sa aj pohľad na to, čo je a čo nie je pravda, čo sa smie a čo nesmie hovoriť. Nie je to nič nezvyčajné. Každý systém sa predsa potrebuje chrániť pred odstredivými silami, ktoré ohrozujú jeho existenciu. Smutné na tom je len to, že v dnešnej dobe, v dobe, kedy žijeme v harmonickej spoločnosti, plnej veľkohubých fráz o demokracii, slobode slova, liberálnych princ&i acute;poch a podobných vymoženostiach predminulého storočia, musí stále existovať niekto, kto nás mláti obuškom po hlave za názory, ktoré sa nezhodujú s tými oficiálnymi. Jeden by si myslel, že tieto časy sú už dávno za nami. Definitívne pochované hlboko v našej histórii.

Vysvetlení, prečo vôbec konšpiračné teórie existujú, je hneď niekoľko. Medzi tie najznámejšie (oficiálne) patrí napríklad vedecká hypotéza, podľa ktorej je priemerný človek náchylný vidieť vzory a tvary v inak celkom náhodných usporiadaniach (politike, ekonomike, kultúre). Slúži mu to na jednoduchšie pochopenie sveta. Vymýšľa si tajné spolky a sprisahania, aby tak ospravedlnil svoju bezmocnosť voči všadeprítomnému chaosu. Iné vysvetlenie je, že dnešná populácia trpí nedostatkom „správnych“ informácii; to znamená, že na internete (kde sa nachádza každá odpoveď, na každú otázku) ľudia navštevujú a čítajú pochybné noviny s nízkou kredibilitou a s nízkou profesionalitou jednotlivých článkov. Takýto ľudia obvykle žijú vo vlastnej bubline, odstrihnutí od reálneho sveta. Jedno z populárnych vysvetlení je aj paranoja a psychické poruchy, ktorými vraj vo veľkom počte trpia ľudia schopný uveriť konšpiračným teóriám.

A možno je tu aj ďalšie vysvetlenie, na ktoré v masmédiách tak často zabúdajú. Hľadanie pravdy. Snaha o objektivitu. Presne ten prístup, ktorý by sa mal uplatňovať a uplatňuje v jurisdikcii – oboznámenie sa s verziami obidvoch strán a ich následné posúdenie. Ako si môžeme utvoriť názor na niečo, čo je nám prezentované len z jednej strany, z jedného uhľa pohľadu? Nikto, a zopakujem to ešte raz NIKTO, komu nie je cudzie kritické myslenie, by takto nemal postupovať. Vždy sú tu dve strany mince, dva častokrát až protichodné názory, kto ré musia byť brané do úvahy a dôkladne preskúmané. Nie je zaručené, že sa týmto spôsobom nejakej pravdy skutočne dopátrame, ale aspoň sa jej priblížime a to za pokus naozaj stojí.

Preto sú to v dnešnej dobe práve konšpiračné teórie, tak často zosmiešňované a ostrakizované, čo sa stávajú akousi vlajkovou loďou na ceste k porozumeniu a pochopeniu udalostí, ktoré sa dejú okolo nás. Netvrdím, že musia byť vždy pravdivé, ale aj keby bola len jedna z desiatich, stále je to určitý posun a trúfam si povedať, že dobrý smerom. Stačí mať otvorenú myseľ a s pomocou kritického myslenia, uplatňovaného na všetky fakty, názory a teórie sa pomaly dopracujeme k obrazu sveta, ktorý nebude veľmi vzdialený od toho skutočného. Ako povedal Arthur Schopenhauer: „Každá pravda prechádza troma fázami: Najprv je zosmiešňovaná; Potom je násilne odmietaná; Nakoniec je akceptovaná ako samozrejmosť.“